Pozrela som sa oproti na hodiny, viseli uprostred steny obloženej malými, kockatými, pochmúrnymi kachličkami... Bolo pól jedenástej predpludním, zrazu sa to tu začalo zapĺňať.
Ja som stále sedela a ľudia sa pred mojími očami míňali, strácali...
No len rohu pri dverách robil stále spoločnosť, na zemi sediaci, možno vo vnútri veľký, ale navonok zúfaly človek... s hlavou sklonenou.
Zaspal...
Pred ním pložený čierny klobúk, v ktorom sa ledva trblietalo zopár halierov.
Bola som hladná...
No určite menej, ako tamten haldom, zimou a nudou zmorený človek.
Pani za okienkom si lúšťila krížovku, tvárila sa veľmi múdro a vzdelane, no zároveň jej vyžaroval z tváre pocit, akoby ju všetci ľudia sveta obchádzali...
Okienko mala oblepené samými nápismi : „ Pozor......!, Zmena.......!, Prosím....
Človek, kým stihne zareagovať na všetky prosby, príkazy, zmeny a zákazy..... ušiel by mu vlak:)
Zrazu nás prebudila desaťkorunáčka kotúľajúca sa po zemi, stará pani sa netrafila do klobúka. Koruna sa kotúľala ku mne...
Zodvihla som sa a podala jej ju priamo do rúk.
„ Nech sa páči.“
Milo sa namňa pozrela a spustila monológ:
„Ďakujem Ti veľmi pekne, vieš my starí ľudia, nám už nešikovnosť a staroba ovládajú celý život, samé choroby, dôchodky malé, ale aspoň....., že dnes tak krááásne slniečko svieti!“
S „ nadšením“ som ju vnímala a pozorovala, ako gestikuluje tvárou a rukami, no na pár sekúnd som sa obzrela do rohu. No oči mi tam zostali a na tých pár chvíľ aj celý svet...
Ten tulák sediaci pri dverách a donedávna s nadšením hľadiaci na päsť starej ženy, v ktorej skrývala, tak malú, no pre niekoho veľkú cennosť, sa mi pozrel do očí. Bol to ten momentálne radosťou najnaplnenejší pohľad a onedlho ten najskormnejší a najkrajší úsmev, aký som kedy od koho prijala...
Chcela som jo opätovať, no pani stíchla a zrazu ma okríkla : „ Slečna, čakáte na vlak?“
Pozrela som na hodiny : „ Už nie, práve som ho zmeškala!“ Pousmiala som sa, no ona začala mrmlať a odišla. Opäť som si sadla na lavičku, no zrazu som začula : „ Ďalší ide o štvrť na 12!“ obzrela som sa a ten muž, vstávajúci, s desaťkorunou v ruke, ísť si konečne kúpiť čerstvé pečivo do stánku, sa pousmial.
„ Ďakujem!“ Povedala som, podávajúc mu posledné drobné do rúk...
No nato, čo odvetil nikdy nezabudnem :
„ Stačí len úsmev, úprimný úsmev a človek získa oveľa väčšie bohatstvo ( duševné), ako sú všetky peniaze sveta.“
Odišiel....