reklama

Stanica

Sedela som tam.... uprostred nepohodlnej drevenej lavičky, ktorá spolu s ostatnými zívala prázdnotou. Slnko si akurát v malej škáričke našlo miesto, aby mi prudko zasvietilo do očí...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Pozrela som sa oproti na hodiny, viseli uprostred steny obloženej malými, kockatými, pochmúrnymi kachličkami... Bolo pól jedenástej predpludním, zrazu sa to tu začalo zapĺňať.

Ja som stále sedela a ľudia sa pred mojími očami míňali, strácali...

No len rohu pri dverách robil stále spoločnosť, na zemi sediaci, možno vo vnútri veľký, ale navonok zúfaly človek... s hlavou sklonenou.

Zaspal...

 Pred ním pložený čierny klobúk, v ktorom sa ledva trblietalo zopár halierov.

Bola som hladná...

No určite menej, ako tamten haldom, zimou a nudou zmorený človek.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pani za okienkom si lúšťila krížovku, tvárila sa veľmi múdro a vzdelane, no zároveň jej vyžaroval z tváre pocit, akoby ju všetci ľudia sveta obchádzali...

Okienko mala oblepené samými nápismi : „ Pozor......!, Zmena.......!, Prosím....

Človek, kým stihne zareagovať na všetky prosby, príkazy, zmeny a zákazy..... ušiel by mu vlak:)

Zrazu nás prebudila desaťkorunáčka kotúľajúca sa po zemi, stará pani sa netrafila do klobúka. Koruna sa kotúľala ku mne...

Zodvihla som sa a podala jej ju priamo do rúk.

„ Nech sa páči.“

Milo sa namňa pozrela a spustila monológ:

„Ďakujem Ti veľmi pekne, vieš my starí ľudia, nám už nešikovnosť a staroba ovládajú celý život, samé choroby, dôchodky malé, ale aspoň....., že dnes tak krááásne slniečko svieti!“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

S „ nadšením“ som ju vnímala a pozorovala, ako gestikuluje tvárou a rukami, no na pár sekúnd som sa obzrela do rohu. No oči mi tam zostali a na tých pár chvíľ aj celý svet...

 Ten tulák sediaci pri dverách a donedávna s nadšením hľadiaci na päsť starej ženy, v ktorej skrývala, tak malú, no pre niekoho veľkú cennosť, sa mi pozrel do očí. Bol to ten momentálne radosťou najnaplnenejší pohľad a onedlho ten najskormnejší a najkrajší úsmev, aký som kedy od koho prijala...

 Chcela som jo opätovať, no pani stíchla a zrazu ma okríkla : „ Slečna, čakáte na vlak?“

Pozrela som na hodiny : „ Už nie, práve som ho zmeškala!“ Pousmiala som sa, no ona začala mrmlať a odišla. Opäť som si sadla na lavičku, no zrazu som začula : „ Ďalší ide o štvrť na 12!“ obzrela som sa a ten muž, vstávajúci, s desaťkorunou v ruke, ísť si konečne kúpiť čerstvé pečivo do stánku, sa pousmial.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„ Ďakujem!“ Povedala som, podávajúc mu posledné drobné do rúk...

No nato, čo odvetil nikdy nezabudnem :

„ Stačí len úsmev, úprimný úsmev a človek získa oveľa väčšie bohatstvo ( duševné), ako sú všetky peniaze sveta.“

Odišiel....

Miriama Vízyová

Miriama Vízyová

Bloger 
  • Počet článkov:  17
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som úprimny človek,ktorý sa snaží životné motto nielen mať,ale sa ním aj riadiť,pričom chcem aspoň z časti prejaviť svoje myšlienky,názory a nepomáhať tým len sama seba,ale aj osatným... Zoznam autorových rubrík:  básnemoje úvahyosobnéSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu