Je to rozprávka?

Bola mi zima a predsa tak teplo, keď som sedela na kolenách a v náručí človeka, na ktorom mi záleží. Bola som taká šťastná, keď som videla okolo ohňa a vedla seba kôpku ľudí, s ktorými by som bola schopná stráviť toľko času a zároveň by som sa pri nich naučila veľa veciam. Učila by som sa čím ďalej tým viac tomu, že nech sa deje človeku čokoľvek, nech sú proti nemu hocijaké okolnosti, ak má pri sebe osôbky, ktoré sú mu blízke a má ich rád, ako vlastnú rodinu, dokáže zabudnúť na problémy. Učila by som sa tomu, že nech hoci aj prší a je škaredé počasie, nech aj od poobedia do rána nemáme ani kus chleba alebo práve je minutý posledný kúsok novín na založenia ohňa, by sme sa dokázali na seba pozrieť a vysloviť :“ Nevadí... aj tak je dobre“. Ten pocit, že sú pri mne ľudia, ktorí ma podržia a rozosmejú, nech by sa dialo čokoľvek, mi rozohrial moje studené líčka... Objatia a zrazu slza mi stekajúca po tvári, keď som sa s nimi lúčila a hľadela na odchádzajúce auto, strácajúce sa za kopcom, pretože som si uvedomila, že aj toto krásne sa raz musí skončiť... No aj napriek tomu som šťastná, že to všetko pri sebe mám, pretože nie každý môže aspoň raz v živote takéto šťastie okúsiť.